Už od nepamäti ku každej babičke patria vnúčatá. Nie je na tom nič zvláštne. Veď koniec koncov, oba vekové extrémy (nízky vek u vnúčat, ktoré svoj život len začínajú a vysoký vek u starých rodičov) sa navzájom dopĺňajú vzájomnou náklonnosťou.
Babka a dedko pri vnúčatách dostávajú nový elán do žíl a na oplátku vnúčence dostávajú vľúdne a chápavé ponaučenia do života. O to viacej keď bývajú v spoločnej domácnosti.
Avšak starí rodičia a deti majú jednu významnú črtu spoločnú. Akási im typická bezstarostnosť.
Uznajte. Čo môže byť viac úsmevné ako keď sa osemdesiatročná babička spriahne so svojim šesťročným pravnúčaťom, aby si pochutnali na ovocnom cukríku? Dnes som navštívila susedov práve vo chvíli, keď dcéra hrešila svoju mamu, čerstvú osemdesiatničku, a malého syna, aby sa prestali napchávať sladkosťami.
Synovi sa vyhrážala, že mu povypadávajú všetky zuby a starej dáme priamo pripomenula vek a problémy s telesným cukrom. Na menší konflikt sa hneď zabudlo, pretože pani domáca sa venovala mne a prestala si všímať previnilcov. Tí si čosi potichu hrkútali a o chvíľu odišli cez chodbu oproti do izby.
Cez pootvorené dvere som si všimla ako malý Lukáš vyťahuje z nohavíc za hrsť cukríkov a polovicu podáva svojej babičke, ktorej sa rozžiarili očička. Obidvaja si vložili cukrík do úst a mama susedky si vrúcne pritúlila svoje vnúča k sebe.
Rozosmialo ma ich spojenectvo a zároveň pripomenulo moje detstvo s mojou drahou babičkou.
Keď raz budem veľká chcem byť ako babička: