Tanja Frankovich

Niekedy extrémna hŕstka ľudí prezentuje svoje názory za celú skupinu ľudí tak, ako keby všetko čo hlásajú sa týkalo celej skupiny. Podobná situácia nastala aj pri tzv. boji za práva homosexuálov.

„Zbytočne sa robí rozruch okolo našich životov. A vďaka tomu sme viacej napádaní.“

To sú slová môjho dlhoročného priateľa – gaya, ktorý takto okomentoval snahu niektorých homosexuálov pri jednom z našich rozhovorov. Hnevalo ho, že vďaka malej skupiny ľudí je zaradený do skupiny ľudí, s ktorými ma spoločne iba jedno: náklonnosť k rovnakému pohlaviu.

Posťažoval sa mi, že práve malá skupina vytvára dojem, že každý teploš, chce uzatvárať manželstvo a vychovávať detí. A to vraj preto, aby osoby rovnakého pohlavia mohli po sebe dediť, alebo sa dozvedieť viacej o diagnóze druhého partnera ležiaceho v nemocnici.

„Úbohé argumenty. Veď dnes sa už veľa vecí dá vyriešiť právne rôznymi zmluvami. A výchova detí? Ak dokážu deti splodiť muž a žena, tak im to nechajme. Môžeme im akurát pomôcť s výchovou ich detí ako dobrí priatelia.“ ďalšie z myšlienok môjho kamaráta.  

Prezradil mi, že v ich komunite žije mnoho ľudí, ktorý vôbec nesúhlasia s činnosťami ako sú „práva homosexuálov“. Sú to ľudia, ktorí žijú normálny život, kde ich blízke okolie rešpektuje. Pričom vôbec nemajú pocit, že nie sú prijímaní okolím.

Priznám sa, že vôbec ma nezaujíma táto problematika, lebo sa ma netýka. Ale keď mi spomínaný kamarát opísal, ako sa po Dúhovom Pride zvýšil počet agresívne reagujúcich ľudí na jeho orientáciu, ostala som v miernom šoku. Preto som sem napísala niektoré jeho myšlienky, lebo nie všetko čierne čiernym aj je.