Radostne vyskočil, keď som pomaličky zastavovala svoje auto. Milý a sympatický mladý muž si nasadol vedľa mňa. Už hneď na začiatku som vedela, že o zábavu budem mať postarané.
Čakali nás približne tri hodiny spoločnej cesty, ktorú som so stopárom v aute absolvovala vôbec prvýkrát v živote.
Po prvých otázkach kam ma namierené a prečo absolvuje túto cestu, sme prešli na ľahučké témy, ktoré nikomu a ničomu neuškodia, ale zároveň ladne vypĺňajú ticho. Všetko fungovalo ideálne až kým som nezastavila auto na benzínke. Chalan sa začal správať inak.
Po natankovaní som odstavila auto na vedľajšie parkovisko. Vo vnútri ma už mal čakať stopár, aby sme si oddýchli pri káve.
Čo nasledovalo potom malo veľmi rýchli spád. Samozrejme stopár ma vo vnútri nečakal, nenachádzal sa ani na toalete (čo mi prezradil muž, ktorý vychádzal z pánskeho wecka), nenašla som ho ani postávať von. Zmizol. Napadlo mi len jedno: Musel ma okradnúť.
Kabelka, mobil, a iné drobnosti v aute boli tam, kde som ich nechala. Prečo potom bez slova odišiel?
Odpoveď, či skôr indíciu som dostala až o mesiac, keď som sa pustila do upratovania auta. Pod sedlom, na ktorom sedel neznámy stopár som našla ošúchanú a špinavú obálku. Bola otvorená. Samozrejme, že som do nej nazrela a vytiahla popísaný riadkovaný papier, na ktorom stálo: Najbližšie musí mať človek k človeku.
Povedala som si, že je to pekná myšlienka a papier aj obálku som odhodila medzi odpadky. Viem nudná a možno až scifi príhoda. Ani neviem, či bola obálka od toho stopára. Alebo ako sa dostala do môjho auta.
I napriek tomu stále premýšľam nad slovami z papiera. Človek s človekom si vážne musia byť najbližšie, pretože máme len seba navzájom.