Predĺžený víkend nám priniesol veľa stretnutí, či už rodinných alebo s priateľmi. Samozrejme, že vtedy človek určite ticho nesedí, ale rozpráva sa. Zaujímajú nás novinky, pikošky a zaujímavosti.
Rozprávame a rozprávame a ešte stále rozprávame. Vieme vôbec o čom?
Na chvíľu som sa pri tom zhluku slov a viet zastavila. Uvedomila som si, čo tvorí prevažná časť našej komunikácie. Okrem noviniek zo života príbuzných, či známych, ktoré tvorili prevažne fakty: zmena zamestnania, tehotenstvo, nový partner a podobne, sa našou ústrednou témou stalo posudzovanie života iných, výsmech a niekedy aj poľutovanie.
Takúto komunikáciu berieme ako samozrejmosť. Ako niečo prirodzené. Veď predsa to robí každý.
Postoj: Niekto iný žije život horšie ako ja, doteraz nevyvolal taký nepokoj vo mne, pretože som si to nikdy neuvedomila. Ale ako náhle sa na to pozriem z pomyslenej výšky, zisťujem akú zlobu niekedy vedome ale mnohokrát nevedome posilňujem v medziľudských vzťahoch.
Pokúsiť sa to zmeniť je dosť ťažké, pretože v hlave stále niečo analyzujem a posudzujem.
Ako to teda zmeniť? Len silnou vôľou a ozajstným chcením. Niekde som čítala, že ak niečo nové opakujeme bez prerušenia v tu istú hodinu 36 dní stáva sa to zvykom.
Vytýčila som si na začiatok dve denné udalosti: obed a večer.
Práve to je čas kedy zvyknem preberať rôzne veci a ľudí. Dúfam, že po 36 dní budem v tomto úspešná a môj zoznam sa rozšíri.
Celá debata | RSS tejto debaty