Tanja Frankovich

Vyčerpaná otváram dvere do bytu. Ledva sa vyzujem, zhodím zo seba kabát a unavená prezerajúc si poštu sadnem na najbližšiu stoličku v kuchyni. Samozrejme samé účty, na ktoré nemám chuť a deprimovaná i znechutená z celého náročného dňa sadám pred telku a snažím sa na nič nemyslieť.

V tom však môj zrak narazí na najkrajšiu neforemnú kopu. Zrazu sa moja nálada málinko zdvihla.

Vyťahujem potrebné náčinie, posúvam stolík a už s elánom v žilách si púšťam hudbu. Netrvá dlho a všetko mám pripravené: doska v správnej výške, žehlička nahriata a obrovská kopa položena vedľa mňa.

Moja myseľ sa upokojila, telo sa vzpružilo a ja si zase užívam pre mňa najúžasnejšiu domácu prácu akú poznám.

Po dvoch hodinách intenzívneho žehlenia spokojná, ale predsa s určitým nešpecifickým smútkom odkladám vyžehlené veci do skríň. Spomínaný smútok priam až nostalgia, ma prinútila vziať telefón a vytočiť sestru a mamu. Obe mi po dohode každý týždeň nosili šatstvo na žehlenie. Overovala som si, že či tento týždeň majú nejakú tú kopu, pretože skrátka ja milujem žehlenie.

Nesklamali a na druhý deň som si terapiu žehlením vychutnala na plno.