Na Vianoce sa pretrhlo vrece nielen s darčekmi, ale aj s rôznymi menej či viacej vianočnými rozprávkami. Priznám sa, že dokážem pri rozprávkach presedieť celý deň a čítať ich celú noc.
Raz pri jednej z nich ma prepadol víťazoslávny pocit. Už viem, čo nás, ktorých rozprávky nikdy neomrzia, k nim tak priťahuje.
Nie je to víťazstvo dobra nad zlom, ako to prezentujú rôzny psychológovia. Lebo to je každému už na začiatku jasné, že všetko dobre dopadne. No i napriek tomu stále sadáme k rozprávkam.
Fascinuje nás cesta hlavných hrdinov, nie cieľ.
Rozprávky nás inšpirujú, nabádajú k riskovaniu a v konečnom dôsledku poučujú. Ale pre mňa najkrajšie na rozprávkach je to, že vždy v zlej chvíli, hrdinovi niekto príde na pomoc.
Okamih keď vedľajšia postava vstupuje do života hlavného hrdinu, pomôže mu, v lepšom prípade ostane s ním do konca príbehu, alebo po splnení úlohy jednoducho odíde z príbehu.
A to sa deje presne v našom živote. Do nášho života vstupuje neskutočne veľa postáv, ktoré nám pomáhajú a takisto koľkokrát my sme boli dobrými postavami v príbehu iného človeka.
Človek zažíva v živote takú postavu, ktorú si svojimi názormi a skutkami vyberie.
Môže byť dobrý, alebo zlý. I keď je to vždy relatívne, lebo aj v rozprávkach spočiatku sa postava javí ako záporná a na konci je najväčší hrdina.
Rozprávky sú tak realistické ako naše životy, preto ich obľubujeme.