Pokazené auto ma prinútilo cestovať do práce autobusom. Okrem počiatočného šoku, ktorý spočíval v tom, že treba byť na čas na zastávke (a nielen si pohodlne kedykoľvek sadnúť do auta) a niekedy aj dlhšie vytrpieť zimu, lebo šofér sa kdesi zdržal, všimla som si milé skutočnosti.
Najviac som bola prekvapená z ochotného a nezvyčajne ľudského Pána Vodiča.
V prvý deň, ako som začala používať po veľmi dlhej dobe prímestskú dopravu, bez žiadnej mojej prosby, mi vysvetlil možnosti výšky cestovného lístka v mojom prípade. Bola som z neho veľmi milo prekvapená, a preto nasledujúce dni sme sa pri nástupe na seba usmievali.
Reflexná vesta a bezdomovec – ďalší skutok Pána Vodiča.
Nasledujúci deň náš autobus zaflekoval a zrazu sa všetci prebrali. Čo sa to stalo? Keďže v zimnom období je ráno o 6 hod. ešte tma, tak si šofér na poslednú chvíľu všimol, že mu do cesty skočil bezdomovec, ktorý sa prehrabával v kontajneroch. Všetko dobre dopadlo, tak o chvíľu už celý autobus na to nemyslel. Lenže Pán Vodič áno. Na druhý deň sa ten istý bezdomovec znova obšmietal okolo smetných košoch. Šofér opäť zastal, vytiahol reflexnú vestu, vystúpil von a podával vestu bezdomovcovi.
Či veríte, alebo nie, odvtedy vidíme bezdomovca v reflexnej veste každé ráno.
A aby toho nebolo málo, náš Pán Vodič, zakaždým počká na tých istých oneskorencov, ktorí dobehujú každé ráno na autobus. A všetky tieto veci robí s pohodovým úsmevom na tvári.
Teraz, keď mám auto opravené, je mi až ľúto, že už s ním nebudem cestovať.
Celá debata | RSS tejto debaty